V dome bolo smutno...
Do nášho domu v roku 2009 sme sa nasťahovali s dvomi kocúrmi- perzským kocúrom Macom a siamským Chiccom. Maco bol synov miláčik a môj bol Chicco. Maca sme si kúpili ako prvého v roku 1997 a Chicca som sa ujala ako nechceného v roku 1999. Maco bol osobnosť sama o sebe, prítulný moc nebol a hladkať sa dal len vtedy, kedy uznal za vhodné len on sám. Chicco bol od prvého momentu môj kocúr a celých krátkych deväť rokov jeho života mi spával noc čo noc na ruke.
Samozrejme že každý kto chová mačky vie, že sa to nezaobíde so stopami v domácnosti a preto doporučujem ľuďom, ktorý si zakladajú na nepoškvrnných príbytkoch, nech ani nerátajú s ich chovom.
Aj preto, keď nás Chicco po dosť nepríjemnej chorobe opustil v roku 2009 a Maco sa odsťahoval so synom, môj manžel prehlásil že už žiadne zviera, okrem Caira na dvore, si u nás domov nenájde. Ja osobne som sa s tým stotožniť nedokázala a stále mi chýbal v dome živý tvor, ktorý sa ku mne pritúli a hlavne mi chýbalo to úžasné upokojujúce pradenie. Ale bohužiaľ som hádzala povestný hrach na stenu skoro dva roky. Ale jeden deň sa to zlomilo a "pán tvorstva" povolil (baby, veď my vieme ako na nich:-)))) a prišiel k nám najskôr Artur a onedlho aj Boris. Nikdy som neverila, ako takí dvaja mačiaci dokážu zmeniť atmosféru domu....